Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
falle ein
du
fallest ein
er/sie/es
falle ein
wir
fallen ein
ihr
fallet ein
sie/Sie
fallen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingefallen
du
seiest eingefallen; seist eingefallen
er/sie/es
sei eingefallen
wir
seien eingefallen
ihr
seiet eingefallen
sie/Sie
seien eingefallen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einfallen
du
werdest einfallen
er/sie/es
werde einfallen
wir
werden einfallen
ihr
werdet einfallen
sie/Sie
werden einfallen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingefallen sein
du
werdest eingefallen sein
er/sie/es
werde eingefallen sein
wir
werden eingefallen sein
ihr
werdet eingefallen sein
sie/Sie
werden eingefallen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fiele ein
du
fielest ein
er/sie/es
fiele ein
wir
fielen ein
ihr
fielet ein
sie/Sie
fielen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingefallen
du
wärest eingefallen
er/sie/es
wäre eingefallen
wir
wären eingefallen
ihr
wäret eingefallen
sie/Sie
wären eingefallen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einfallen
du
würdest einfallen
er/sie/es
würde einfallen
wir
würden einfallen
ihr
würdet einfallen
sie/Sie
würden einfallen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingefallen sein
du
würdest eingefallen sein
er/sie/es
würde eingefallen sein
wir
würden eingefallen sein
ihr
würdet eingefallen sein
sie/Sie
würden eingefallen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einfallen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
