Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe ein
du
gebest ein
er/sie/es
gebe ein
wir
geben ein
ihr
gebet ein
sie/Sie
geben ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingegeben
du
habest eingegeben
er/sie/es
habe eingegeben
wir
haben eingegeben
ihr
habet eingegeben
sie/Sie
haben eingegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eingeben
du
werdest eingeben
er/sie/es
werde eingeben
wir
werden eingeben
ihr
werdet eingeben
sie/Sie
werden eingeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingegeben haben
du
werdest eingegeben haben
er/sie/es
werde eingegeben haben
wir
werden eingegeben haben
ihr
werdet eingegeben haben
sie/Sie
werden eingegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe ein
du
gäbest ein; gäbst ein
er/sie/es
gäbe ein
wir
gäben ein
ihr
gäbet ein; gäbt ein
sie/Sie
gäben ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingegeben
du
hättest eingegeben
er/sie/es
hätte eingegeben
wir
hätten eingegeben
ihr
hättet eingegeben
sie/Sie
hätten eingegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eingeben
du
würdest eingeben
er/sie/es
würde eingeben
wir
würden eingeben
ihr
würdet eingeben
sie/Sie
würden eingeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingegeben haben
du
würdest eingegeben haben
er/sie/es
würde eingegeben haben
wir
würden eingegeben haben
ihr
würdet eingegeben haben
sie/Sie
würden eingegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eingeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
