Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte ein
du
haltest ein
er/sie/es
halte ein
wir
halten ein
ihr
haltet ein
sie/Sie
halten ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingehalten
du
habest eingehalten
er/sie/es
habe eingehalten
wir
haben eingehalten
ihr
habet eingehalten
sie/Sie
haben eingehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einhalten
du
werdest einhalten
er/sie/es
werde einhalten
wir
werden einhalten
ihr
werdet einhalten
sie/Sie
werden einhalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingehalten haben
du
werdest eingehalten haben
er/sie/es
werde eingehalten haben
wir
werden eingehalten haben
ihr
werdet eingehalten haben
sie/Sie
werden eingehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte ein
du
hieltest ein
er/sie/es
hielte ein
wir
hielten ein
ihr
hieltet ein
sie/Sie
hielten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingehalten
du
hättest eingehalten
er/sie/es
hätte eingehalten
wir
hätten eingehalten
ihr
hättet eingehalten
sie/Sie
hätten eingehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einhalten
du
würdest einhalten
er/sie/es
würde einhalten
wir
würden einhalten
ihr
würdet einhalten
sie/Sie
würden einhalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingehalten haben
du
würdest eingehalten haben
er/sie/es
würde eingehalten haben
wir
würden eingehalten haben
ihr
würdet eingehalten haben
sie/Sie
würden eingehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einhalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
