Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lege ein
du
legest ein
er/sie/es
lege ein
wir
legen ein
ihr
leget ein
sie/Sie
legen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingelegt
du
habest eingelegt
er/sie/es
habe eingelegt
wir
haben eingelegt
ihr
habet eingelegt
sie/Sie
haben eingelegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einlegen
du
werdest einlegen
er/sie/es
werde einlegen
wir
werden einlegen
ihr
werdet einlegen
sie/Sie
werden einlegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingelegt haben
du
werdest eingelegt haben
er/sie/es
werde eingelegt haben
wir
werden eingelegt haben
ihr
werdet eingelegt haben
sie/Sie
werden eingelegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
legte ein
du
legtest ein
er/sie/es
legte ein
wir
legten ein
ihr
legtet ein
sie/Sie
legten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingelegt
du
hättest eingelegt
er/sie/es
hätte eingelegt
wir
hätten eingelegt
ihr
hättet eingelegt
sie/Sie
hätten eingelegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einlegen
du
würdest einlegen
er/sie/es
würde einlegen
wir
würden einlegen
ihr
würdet einlegen
sie/Sie
würden einlegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingelegt haben
du
würdest eingelegt haben
er/sie/es
würde eingelegt haben
wir
würden eingelegt haben
ihr
würdet eingelegt haben
sie/Sie
würden eingelegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einlegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
