Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
reiche ein
du
reichest ein
er/sie/es
reiche ein
wir
reichen ein
ihr
reichet ein
sie/Sie
reichen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingereicht
du
habest eingereicht
er/sie/es
habe eingereicht
wir
haben eingereicht
ihr
habet eingereicht
sie/Sie
haben eingereicht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einreichen
du
werdest einreichen
er/sie/es
werde einreichen
wir
werden einreichen
ihr
werdet einreichen
sie/Sie
werden einreichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingereicht haben
du
werdest eingereicht haben
er/sie/es
werde eingereicht haben
wir
werden eingereicht haben
ihr
werdet eingereicht haben
sie/Sie
werden eingereicht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
reichte ein
du
reichtest ein
er/sie/es
reichte ein
wir
reichten ein
ihr
reichtet ein
sie/Sie
reichten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingereicht
du
hättest eingereicht
er/sie/es
hätte eingereicht
wir
hätten eingereicht
ihr
hättet eingereicht
sie/Sie
hätten eingereicht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einreichen
du
würdest einreichen
er/sie/es
würde einreichen
wir
würden einreichen
ihr
würdet einreichen
sie/Sie
würden einreichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingereicht haben
du
würdest eingereicht haben
er/sie/es
würde eingereicht haben
wir
würden eingereicht haben
ihr
würdet eingereicht haben
sie/Sie
würden eingereicht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einreichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
