Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schalte ein
du
schaltest ein
er/sie/es
schalte ein
wir
schalten ein
ihr
schaltet ein
sie/Sie
schalten ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingeschaltet
du
habest eingeschaltet
er/sie/es
habe eingeschaltet
wir
haben eingeschaltet
ihr
habet eingeschaltet
sie/Sie
haben eingeschaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschalten
du
werdest einschalten
er/sie/es
werde einschalten
wir
werden einschalten
ihr
werdet einschalten
sie/Sie
werden einschalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschaltet haben
du
werdest eingeschaltet haben
er/sie/es
werde eingeschaltet haben
wir
werden eingeschaltet haben
ihr
werdet eingeschaltet haben
sie/Sie
werden eingeschaltet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schaltete ein
du
schaltetest ein
er/sie/es
schaltete ein
wir
schalteten ein
ihr
schaltetet ein
sie/Sie
schalteten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingeschaltet
du
hättest eingeschaltet
er/sie/es
hätte eingeschaltet
wir
hätten eingeschaltet
ihr
hättet eingeschaltet
sie/Sie
hätten eingeschaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschalten
du
würdest einschalten
er/sie/es
würde einschalten
wir
würden einschalten
ihr
würdet einschalten
sie/Sie
würden einschalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschaltet haben
du
würdest eingeschaltet haben
er/sie/es
würde eingeschaltet haben
wir
würden eingeschaltet haben
ihr
würdet eingeschaltet haben
sie/Sie
würden eingeschaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
