Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schlage ein
du
schlagest ein
er/sie/es
schlage ein
wir
schlagen ein
ihr
schlaget ein
sie/Sie
schlagen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingeschlagen
du
habest eingeschlagen
er/sie/es
habe eingeschlagen
wir
haben eingeschlagen
ihr
habet eingeschlagen
sie/Sie
haben eingeschlagen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschlagen
du
werdest einschlagen
er/sie/es
werde einschlagen
wir
werden einschlagen
ihr
werdet einschlagen
sie/Sie
werden einschlagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschlagen haben
du
werdest eingeschlagen haben
er/sie/es
werde eingeschlagen haben
wir
werden eingeschlagen haben
ihr
werdet eingeschlagen haben
sie/Sie
werden eingeschlagen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlüge ein
du
schlügest ein; schlügst ein
er/sie/es
schlüge ein
wir
schlügen ein
ihr
schlüget ein; schlügt ein
sie/Sie
schlügen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingeschlagen
du
hättest eingeschlagen
er/sie/es
hätte eingeschlagen
wir
hätten eingeschlagen
ihr
hättet eingeschlagen
sie/Sie
hätten eingeschlagen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschlagen
du
würdest einschlagen
er/sie/es
würde einschlagen
wir
würden einschlagen
ihr
würdet einschlagen
sie/Sie
würden einschlagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschlagen haben
du
würdest eingeschlagen haben
er/sie/es
würde eingeschlagen haben
wir
würden eingeschlagen haben
ihr
würdet eingeschlagen haben
sie/Sie
würden eingeschlagen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschlagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
