Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schließe ein
du
schließest ein
er/sie/es
schließe ein
wir
schließen ein
ihr
schließet ein
sie/Sie
schließen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingeschlossen
du
habest eingeschlossen
er/sie/es
habe eingeschlossen
wir
haben eingeschlossen
ihr
habet eingeschlossen
sie/Sie
haben eingeschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschließen
du
werdest einschließen
er/sie/es
werde einschließen
wir
werden einschließen
ihr
werdet einschließen
sie/Sie
werden einschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschlossen haben
du
werdest eingeschlossen haben
er/sie/es
werde eingeschlossen haben
wir
werden eingeschlossen haben
ihr
werdet eingeschlossen haben
sie/Sie
werden eingeschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlösse ein
du
schlössest ein
er/sie/es
schlösse ein
wir
schlössen ein
ihr
schlösset ein
sie/Sie
schlössen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingeschlossen
du
hättest eingeschlossen
er/sie/es
hätte eingeschlossen
wir
hätten eingeschlossen
ihr
hättet eingeschlossen
sie/Sie
hätten eingeschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschließen
du
würdest einschließen
er/sie/es
würde einschließen
wir
würden einschließen
ihr
würdet einschließen
sie/Sie
würden einschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschlossen haben
du
würdest eingeschlossen haben
er/sie/es
würde eingeschlossen haben
wir
würden eingeschlossen haben
ihr
würdet eingeschlossen haben
sie/Sie
würden eingeschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschliessen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
