Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spare ein
du
sparest ein
er/sie/es
spare ein
wir
sparen ein
ihr
sparet ein
sie/Sie
sparen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingespart
du
habest eingespart
er/sie/es
habe eingespart
wir
haben eingespart
ihr
habet eingespart
sie/Sie
haben eingespart
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einsparen
du
werdest einsparen
er/sie/es
werde einsparen
wir
werden einsparen
ihr
werdet einsparen
sie/Sie
werden einsparen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingespart haben
du
werdest eingespart haben
er/sie/es
werde eingespart haben
wir
werden eingespart haben
ihr
werdet eingespart haben
sie/Sie
werden eingespart haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sparte ein
du
spartest ein
er/sie/es
sparte ein
wir
sparten ein
ihr
spartet ein
sie/Sie
sparten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingespart
du
hättest eingespart
er/sie/es
hätte eingespart
wir
hätten eingespart
ihr
hättet eingespart
sie/Sie
hätten eingespart
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einsparen
du
würdest einsparen
er/sie/es
würde einsparen
wir
würden einsparen
ihr
würdet einsparen
sie/Sie
würden einsparen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingespart haben
du
würdest eingespart haben
er/sie/es
würde eingespart haben
wir
würden eingespart haben
ihr
würdet eingespart haben
sie/Sie
würden eingespart haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einsparen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
