Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sperre ein
du
sperrest ein
er/sie/es
sperre ein
wir
sperren ein
ihr
sperret ein
sie/Sie
sperren ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingesperrt
du
habest eingesperrt
er/sie/es
habe eingesperrt
wir
haben eingesperrt
ihr
habet eingesperrt
sie/Sie
haben eingesperrt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einsperren
du
werdest einsperren
er/sie/es
werde einsperren
wir
werden einsperren
ihr
werdet einsperren
sie/Sie
werden einsperren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingesperrt haben
du
werdest eingesperrt haben
er/sie/es
werde eingesperrt haben
wir
werden eingesperrt haben
ihr
werdet eingesperrt haben
sie/Sie
werden eingesperrt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sperrte ein
du
sperrtest ein
er/sie/es
sperrte ein
wir
sperrten ein
ihr
sperrtet ein
sie/Sie
sperrten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingesperrt
du
hättest eingesperrt
er/sie/es
hätte eingesperrt
wir
hätten eingesperrt
ihr
hättet eingesperrt
sie/Sie
hätten eingesperrt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einsperren
du
würdest einsperren
er/sie/es
würde einsperren
wir
würden einsperren
ihr
würdet einsperren
sie/Sie
würden einsperren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingesperrt haben
du
würdest eingesperrt haben
er/sie/es
würde eingesperrt haben
wir
würden eingesperrt haben
ihr
würdet eingesperrt haben
sie/Sie
würden eingesperrt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einsperren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
