Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entlaste
du
entlastest
er/sie/es
entlaste
wir
entlasten
ihr
entlastet
sie/Sie
entlasten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entlastet
du
habest entlastet
er/sie/es
habe entlastet
wir
haben entlastet
ihr
habet entlastet
sie/Sie
haben entlastet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entlasten
du
werdest entlasten
er/sie/es
werde entlasten
wir
werden entlasten
ihr
werdet entlasten
sie/Sie
werden entlasten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entlastet haben
du
werdest entlastet haben
er/sie/es
werde entlastet haben
wir
werden entlastet haben
ihr
werdet entlastet haben
sie/Sie
werden entlastet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entlastete
du
entlastetest
er/sie/es
entlastete
wir
entlasteten
ihr
entlastetet
sie/Sie
entlasteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entlastet
du
hättest entlastet
er/sie/es
hätte entlastet
wir
hätten entlastet
ihr
hättet entlastet
sie/Sie
hätten entlastet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entlasten
du
würdest entlasten
er/sie/es
würde entlasten
wir
würden entlasten
ihr
würdet entlasten
sie/Sie
würden entlasten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entlastet haben
du
würdest entlastet haben
er/sie/es
würde entlastet haben
wir
würden entlastet haben
ihr
würdet entlastet haben
sie/Sie
würden entlastet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entlasten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
