Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entwickle; entwickele
du
entwickelst
er/sie/es
entwickle; entwickele
wir
entwickln
ihr
entwickelt
sie/Sie
entwickln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entwickelt
du
habest entwickelt
er/sie/es
habe entwickelt
wir
haben entwickelt
ihr
habet entwickelt
sie/Sie
haben entwickelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entwickeln
du
werdest entwickeln
er/sie/es
werde entwickeln
wir
werden entwickeln
ihr
werdet entwickeln
sie/Sie
werden entwickeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entwickelt haben
du
werdest entwickelt haben
er/sie/es
werde entwickelt haben
wir
werden entwickelt haben
ihr
werdet entwickelt haben
sie/Sie
werden entwickelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entwickelte
du
entwickeltest
er/sie/es
entwickelte
wir
entwickelten
ihr
entwickeltet
sie/Sie
entwickelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entwickelt
du
hättest entwickelt
er/sie/es
hätte entwickelt
wir
hätten entwickelt
ihr
hättet entwickelt
sie/Sie
hätten entwickelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entwickeln
du
würdest entwickeln
er/sie/es
würde entwickeln
wir
würden entwickeln
ihr
würdet entwickeln
sie/Sie
würden entwickeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entwickelt haben
du
würdest entwickelt haben
er/sie/es
würde entwickelt haben
wir
würden entwickelt haben
ihr
würdet entwickelt haben
sie/Sie
würden entwickelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entwickeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
