Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erforsche
du
erforschest
er/sie/es
erforsche
wir
erforschen
ihr
erforschet
sie/Sie
erforschen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erforscht
du
habest erforscht
er/sie/es
habe erforscht
wir
haben erforscht
ihr
habet erforscht
sie/Sie
haben erforscht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erforschen
du
werdest erforschen
er/sie/es
werde erforschen
wir
werden erforschen
ihr
werdet erforschen
sie/Sie
werden erforschen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erforscht haben
du
werdest erforscht haben
er/sie/es
werde erforscht haben
wir
werden erforscht haben
ihr
werdet erforscht haben
sie/Sie
werden erforscht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erforschte
du
erforschtest
er/sie/es
erforschte
wir
erforschten
ihr
erforschtet
sie/Sie
erforschten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erforscht
du
hättest erforscht
er/sie/es
hätte erforscht
wir
hätten erforscht
ihr
hättet erforscht
sie/Sie
hätten erforscht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erforschen
du
würdest erforschen
er/sie/es
würde erforschen
wir
würden erforschen
ihr
würdet erforschen
sie/Sie
würden erforschen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erforscht haben
du
würdest erforscht haben
er/sie/es
würde erforscht haben
wir
würden erforscht haben
ihr
würdet erforscht haben
sie/Sie
würden erforscht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erforschen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
