Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ernenne
du
ernennest
er/sie/es
ernenne
wir
ernennen
ihr
ernennet
sie/Sie
ernennen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ernannt
du
habest ernannt
er/sie/es
habe ernannt
wir
haben ernannt
ihr
habet ernannt
sie/Sie
haben ernannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ernennen
du
werdest ernennen
er/sie/es
werde ernennen
wir
werden ernennen
ihr
werdet ernennen
sie/Sie
werden ernennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ernannt haben
du
werdest ernannt haben
er/sie/es
werde ernannt haben
wir
werden ernannt haben
ihr
werdet ernannt haben
sie/Sie
werden ernannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ernennte
du
ernenntest
er/sie/es
ernennte
wir
ernennten
ihr
ernenntet
sie/Sie
ernennten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ernannt
du
hättest ernannt
er/sie/es
hätte ernannt
wir
hätten ernannt
ihr
hättet ernannt
sie/Sie
hätten ernannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ernennen
du
würdest ernennen
er/sie/es
würde ernennen
wir
würden ernennen
ihr
würdet ernennen
sie/Sie
würden ernennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ernannt haben
du
würdest ernannt haben
er/sie/es
würde ernannt haben
wir
würden ernannt haben
ihr
würdet ernannt haben
sie/Sie
würden ernannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ernennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
