Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ersuche
du
ersuchest
er/sie/es
ersuche
wir
ersuchen
ihr
ersuchet
sie/Sie
ersuchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ersucht
du
habest ersucht
er/sie/es
habe ersucht
wir
haben ersucht
ihr
habet ersucht
sie/Sie
haben ersucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ersuchen
du
werdest ersuchen
er/sie/es
werde ersuchen
wir
werden ersuchen
ihr
werdet ersuchen
sie/Sie
werden ersuchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ersucht haben
du
werdest ersucht haben
er/sie/es
werde ersucht haben
wir
werden ersucht haben
ihr
werdet ersucht haben
sie/Sie
werden ersucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ersuchte
du
ersuchtest
er/sie/es
ersuchte
wir
ersuchten
ihr
ersuchtet
sie/Sie
ersuchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ersucht
du
hättest ersucht
er/sie/es
hätte ersucht
wir
hätten ersucht
ihr
hättet ersucht
sie/Sie
hätten ersucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ersuchen
du
würdest ersuchen
er/sie/es
würde ersuchen
wir
würden ersuchen
ihr
würdet ersuchen
sie/Sie
würden ersuchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ersucht haben
du
würdest ersucht haben
er/sie/es
würde ersucht haben
wir
würden ersucht haben
ihr
würdet ersucht haben
sie/Sie
würden ersucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ersuchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
