Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
explodiere
du
explodierest
er/sie/es
explodiere
wir
explodieren
ihr
explodieret
sie/Sie
explodieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei explodiert
du
seiest explodiert; seist explodiert
er/sie/es
sei explodiert
wir
seien explodiert
ihr
seiet explodiert
sie/Sie
seien explodiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde explodieren
du
werdest explodieren
er/sie/es
werde explodieren
wir
werden explodieren
ihr
werdet explodieren
sie/Sie
werden explodieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde explodiert sein
du
werdest explodiert sein
er/sie/es
werde explodiert sein
wir
werden explodiert sein
ihr
werdet explodiert sein
sie/Sie
werden explodiert sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
explodierte
du
explodiertest
er/sie/es
explodierte
wir
explodierten
ihr
explodiertet
sie/Sie
explodierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre explodiert
du
wärest explodiert
er/sie/es
wäre explodiert
wir
wären explodiert
ihr
wäret explodiert
sie/Sie
wären explodiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde explodieren
du
würdest explodieren
er/sie/es
würde explodieren
wir
würden explodieren
ihr
würdet explodieren
sie/Sie
würden explodieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde explodiert sein
du
würdest explodiert sein
er/sie/es
würde explodiert sein
wir
würden explodiert sein
ihr
würdet explodiert sein
sie/Sie
würden explodiert sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [explodieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.