Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
führe fort
du
führest fort
er/sie/es
führe fort
wir
führen fort
ihr
führet fort
sie/Sie
führen fort
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe fortgeführt
du
habest fortgeführt
er/sie/es
habe fortgeführt
wir
haben fortgeführt
ihr
habet fortgeführt
sie/Sie
haben fortgeführt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fortführen
du
werdest fortführen
er/sie/es
werde fortführen
wir
werden fortführen
ihr
werdet fortführen
sie/Sie
werden fortführen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fortgeführt haben
du
werdest fortgeführt haben
er/sie/es
werde fortgeführt haben
wir
werden fortgeführt haben
ihr
werdet fortgeführt haben
sie/Sie
werden fortgeführt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
führte fort
du
führtest fort
er/sie/es
führte fort
wir
führten fort
ihr
führtet fort
sie/Sie
führten fort
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte fortgeführt
du
hättest fortgeführt
er/sie/es
hätte fortgeführt
wir
hätten fortgeführt
ihr
hättet fortgeführt
sie/Sie
hätten fortgeführt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fortführen
du
würdest fortführen
er/sie/es
würde fortführen
wir
würden fortführen
ihr
würdet fortführen
sie/Sie
würden fortführen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fortgeführt haben
du
würdest fortgeführt haben
er/sie/es
würde fortgeführt haben
wir
würden fortgeführt haben
ihr
würdet fortgeführt haben
sie/Sie
würden fortgeführt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fortführen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
