Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fotografiere
du
fotografierest
er/sie/es
fotografiere
wir
fotografieren
ihr
fotografieret
sie/Sie
fotografieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe fotografiert
du
habest fotografiert
er/sie/es
habe fotografiert
wir
haben fotografiert
ihr
habet fotografiert
sie/Sie
haben fotografiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fotografieren
du
werdest fotografieren
er/sie/es
werde fotografieren
wir
werden fotografieren
ihr
werdet fotografieren
sie/Sie
werden fotografieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fotografiert haben
du
werdest fotografiert haben
er/sie/es
werde fotografiert haben
wir
werden fotografiert haben
ihr
werdet fotografiert haben
sie/Sie
werden fotografiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fotografierte
du
fotografiertest
er/sie/es
fotografierte
wir
fotografierten
ihr
fotografiertet
sie/Sie
fotografierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte fotografiert
du
hättest fotografiert
er/sie/es
hätte fotografiert
wir
hätten fotografiert
ihr
hättet fotografiert
sie/Sie
hätten fotografiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fotografieren
du
würdest fotografieren
er/sie/es
würde fotografieren
wir
würden fotografieren
ihr
würdet fotografieren
sie/Sie
würden fotografieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fotografiert haben
du
würdest fotografiert haben
er/sie/es
würde fotografiert haben
wir
würden fotografiert haben
ihr
würdet fotografiert haben
sie/Sie
würden fotografiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fotografieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
