Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
frage
du
fragest
er/sie/es
frage
wir
fragen
ihr
fraget
sie/Sie
fragen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gefragt
du
habest gefragt
er/sie/es
habe gefragt
wir
haben gefragt
ihr
habet gefragt
sie/Sie
haben gefragt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fragen
du
werdest fragen
er/sie/es
werde fragen
wir
werden fragen
ihr
werdet fragen
sie/Sie
werden fragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gefragt haben
du
werdest gefragt haben
er/sie/es
werde gefragt haben
wir
werden gefragt haben
ihr
werdet gefragt haben
sie/Sie
werden gefragt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fragte
du
fragtest
er/sie/es
fragte
wir
fragten
ihr
fragtet
sie/Sie
fragten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gefragt
du
hättest gefragt
er/sie/es
hätte gefragt
wir
hätten gefragt
ihr
hättet gefragt
sie/Sie
hätten gefragt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fragen
du
würdest fragen
er/sie/es
würde fragen
wir
würden fragen
ihr
würdet fragen
sie/Sie
würden fragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gefragt haben
du
würdest gefragt haben
er/sie/es
würde gefragt haben
wir
würden gefragt haben
ihr
würdet gefragt haben
sie/Sie
würden gefragt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
