Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
friede ein
du
friedest ein
er/sie/es
friede ein
wir
frieden ein
ihr
friedet ein
sie/Sie
frieden ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingefriedet
du
habest eingefriedet
er/sie/es
habe eingefriedet
wir
haben eingefriedet
ihr
habet eingefriedet
sie/Sie
haben eingefriedet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einfrieden
du
werdest einfrieden
er/sie/es
werde einfrieden
wir
werden einfrieden
ihr
werdet einfrieden
sie/Sie
werden einfrieden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingefriedet haben
du
werdest eingefriedet haben
er/sie/es
werde eingefriedet haben
wir
werden eingefriedet haben
ihr
werdet eingefriedet haben
sie/Sie
werden eingefriedet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
friedete ein
du
friedetest ein
er/sie/es
friedete ein
wir
friedeten ein
ihr
friedetet ein
sie/Sie
friedeten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingefriedet
du
hättest eingefriedet
er/sie/es
hätte eingefriedet
wir
hätten eingefriedet
ihr
hättet eingefriedet
sie/Sie
hätten eingefriedet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einfrieden
du
würdest einfrieden
er/sie/es
würde einfrieden
wir
würden einfrieden
ihr
würdet einfrieden
sie/Sie
würden einfrieden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingefriedet haben
du
würdest eingefriedet haben
er/sie/es
würde eingefriedet haben
wir
würden eingefriedet haben
ihr
würdet eingefriedet haben
sie/Sie
würden eingefriedet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [frieden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
