Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
haushalte
du
haushaltest
er/sie/es
haushalte
wir
haushalten
ihr
haushaltet
sie/Sie
haushalten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehaushaltet
du
habest gehaushaltet
er/sie/es
habe gehaushaltet
wir
haben gehaushaltet
ihr
habet gehaushaltet
sie/Sie
haben gehaushaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde haushalten
du
werdest haushalten
er/sie/es
werde haushalten
wir
werden haushalten
ihr
werdet haushalten
sie/Sie
werden haushalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehaushaltet haben
du
werdest gehaushaltet haben
er/sie/es
werde gehaushaltet haben
wir
werden gehaushaltet haben
ihr
werdet gehaushaltet haben
sie/Sie
werden gehaushaltet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
haushaltete
du
haushaltetest
er/sie/es
haushaltete
wir
haushalteten
ihr
haushaltetet
sie/Sie
haushalteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehaushaltet
du
hättest gehaushaltet
er/sie/es
hätte gehaushaltet
wir
hätten gehaushaltet
ihr
hättet gehaushaltet
sie/Sie
hätten gehaushaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde haushalten
du
würdest haushalten
er/sie/es
würde haushalten
wir
würden haushalten
ihr
würdet haushalten
sie/Sie
würden haushalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehaushaltet haben
du
würdest gehaushaltet haben
er/sie/es
würde gehaushaltet haben
wir
würden gehaushaltet haben
ihr
würdet gehaushaltet haben
sie/Sie
würden gehaushaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [haushalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
