Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle heraus
du
stellest heraus
er/sie/es
stelle heraus
wir
stellen heraus
ihr
stellet heraus
sie/Sie
stellen heraus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe herausgestellt
du
habest herausgestellt
er/sie/es
habe herausgestellt
wir
haben herausgestellt
ihr
habet herausgestellt
sie/Sie
haben herausgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herausstellen
du
werdest herausstellen
er/sie/es
werde herausstellen
wir
werden herausstellen
ihr
werdet herausstellen
sie/Sie
werden herausstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herausgestellt haben
du
werdest herausgestellt haben
er/sie/es
werde herausgestellt haben
wir
werden herausgestellt haben
ihr
werdet herausgestellt haben
sie/Sie
werden herausgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte heraus
du
stelltest heraus
er/sie/es
stellte heraus
wir
stellten heraus
ihr
stelltet heraus
sie/Sie
stellten heraus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte herausgestellt
du
hättest herausgestellt
er/sie/es
hätte herausgestellt
wir
hätten herausgestellt
ihr
hättet herausgestellt
sie/Sie
hätten herausgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herausstellen
du
würdest herausstellen
er/sie/es
würde herausstellen
wir
würden herausstellen
ihr
würdet herausstellen
sie/Sie
würden herausstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herausgestellt haben
du
würdest herausgestellt haben
er/sie/es
würde herausgestellt haben
wir
würden herausgestellt haben
ihr
würdet herausgestellt haben
sie/Sie
würden herausgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herausstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
