Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
führe herbei
du
führest herbei
er/sie/es
führe herbei
wir
führen herbei
ihr
führet herbei
sie/Sie
führen herbei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe herbeigeführt
du
habest herbeigeführt
er/sie/es
habe herbeigeführt
wir
haben herbeigeführt
ihr
habet herbeigeführt
sie/Sie
haben herbeigeführt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herbeiführen
du
werdest herbeiführen
er/sie/es
werde herbeiführen
wir
werden herbeiführen
ihr
werdet herbeiführen
sie/Sie
werden herbeiführen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herbeigeführt haben
du
werdest herbeigeführt haben
er/sie/es
werde herbeigeführt haben
wir
werden herbeigeführt haben
ihr
werdet herbeigeführt haben
sie/Sie
werden herbeigeführt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
führte herbei
du
führtest herbei
er/sie/es
führte herbei
wir
führten herbei
ihr
führtet herbei
sie/Sie
führten herbei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte herbeigeführt
du
hättest herbeigeführt
er/sie/es
hätte herbeigeführt
wir
hätten herbeigeführt
ihr
hättet herbeigeführt
sie/Sie
hätten herbeigeführt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herbeiführen
du
würdest herbeiführen
er/sie/es
würde herbeiführen
wir
würden herbeiführen
ihr
würdet herbeiführen
sie/Sie
würden herbeiführen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herbeigeführt haben
du
würdest herbeigeführt haben
er/sie/es
würde herbeigeführt haben
wir
würden herbeigeführt haben
ihr
würdet herbeigeführt haben
sie/Sie
würden herbeigeführt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herbeiführen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
