Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme her
du
kommest her
er/sie/es
komme her
wir
kommen her
ihr
kommet her
sie/Sie
kommen her
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei hergekommen
du
seiest hergekommen; seist her
er/sie/es
sei hergekommen
wir
seien hergekommen
ihr
seiet hergekommen
sie/Sie
seien hergekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herkommen
du
werdest herkommen
er/sie/es
werde herkommen
wir
werden herkommen
ihr
werdet herkommen
sie/Sie
werden herkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hergekommen sein
du
werdest hergekommen sein
er/sie/es
werde hergekommen sein
wir
werden hergekommen sein
ihr
werdet hergekommen sein
sie/Sie
werden hergekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme her
du
kämest her; kämst her
er/sie/es
käme her
wir
kämen her
ihr
kämet her; kämt her
sie/Sie
kämen her
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre hergekommen
du
wärest hergekommen
er/sie/es
wäre hergekommen
wir
wären hergekommen
ihr
wäret hergekommen
sie/Sie
wären hergekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herkommen
du
würdest herkommen
er/sie/es
würde herkommen
wir
würden herkommen
ihr
würdet herkommen
sie/Sie
würden herkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hergekommen sein
du
würdest hergekommen sein
er/sie/es
würde hergekommen sein
wir
würden hergekommen sein
ihr
würdet hergekommen sein
sie/Sie
würden hergekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
