Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bleibe hier
du
bleibest hier
er/sie/es
bleibe hier
wir
bleiben hier
ihr
bleibet hier
sie/Sie
bleiben hier
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei hiergeblieben
du
seiest hiergeblieben; seist hiergeblieben
er/sie/es
sei hiergeblieben
wir
seien hiergeblieben
ihr
seiet hiergeblieben
sie/Sie
seien hiergeblieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hierbleiben
du
werdest hierbleiben
er/sie/es
werde hierbleiben
wir
werden hierbleiben
ihr
werdet hierbleiben
sie/Sie
werden hierbleiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hiergeblieben sein
du
werdest hiergeblieben sein
er/sie/es
werde hiergeblieben sein
wir
werden hiergeblieben sein
ihr
werdet hiergeblieben sein
sie/Sie
werden hiergeblieben sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bliebe hier
du
bliebest hier
er/sie/es
bliebe hier
wir
blieben hier
ihr
bliebet hier
sie/Sie
blieben hier
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre hiergeblieben
du
wärest hiergeblieben
er/sie/es
wäre hiergeblieben
wir
wären hiergeblieben
ihr
wäret hiergeblieben
sie/Sie
wären hiergeblieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hierbleiben
du
würdest hierbleiben
er/sie/es
würde hierbleiben
wir
würden hierbleiben
ihr
würdet hierbleiben
sie/Sie
würden hierbleiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hiergeblieben sein
du
würdest hiergeblieben sein
er/sie/es
würde hiergeblieben sein
wir
würden hiergeblieben sein
ihr
würdet hiergeblieben sein
sie/Sie
würden hiergeblieben sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hierbleiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
