Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
huste
du
hustest
er/sie/es
huste
wir
husten
ihr
hustet
sie/Sie
husten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehustet
du
habest gehustet
er/sie/es
habe gehustet
wir
haben gehustet
ihr
habet gehustet
sie/Sie
haben gehustet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde husten
du
werdest husten
er/sie/es
werde husten
wir
werden husten
ihr
werdet husten
sie/Sie
werden husten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehustet haben
du
werdest gehustet haben
er/sie/es
werde gehustet haben
wir
werden gehustet haben
ihr
werdet gehustet haben
sie/Sie
werden gehustet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hustete
du
hustetest
er/sie/es
hustete
wir
husteten
ihr
hustetet
sie/Sie
husteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehustet
du
hättest gehustet
er/sie/es
hätte gehustet
wir
hätten gehustet
ihr
hättet gehustet
sie/Sie
hätten gehustet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde husten
du
würdest husten
er/sie/es
würde husten
wir
würden husten
ihr
würdet husten
sie/Sie
würden husten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehustet haben
du
würdest gehustet haben
er/sie/es
würde gehustet haben
wir
würden gehustet haben
ihr
würdet gehustet haben
sie/Sie
würden gehustet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [husten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
