Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
interessiere
du
interessierest
er/sie/es
interessiere
wir
interessieren
ihr
interessieret
sie/Sie
interessieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe interessiert
du
habest interessiert
er/sie/es
habe interessiert
wir
haben interessiert
ihr
habet interessiert
sie/Sie
haben interessiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde interessieren
du
werdest interessieren
er/sie/es
werde interessieren
wir
werden interessieren
ihr
werdet interessieren
sie/Sie
werden interessieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde interessiert haben
du
werdest interessiert haben
er/sie/es
werde interessiert haben
wir
werden interessiert haben
ihr
werdet interessiert haben
sie/Sie
werden interessiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
interessierte
du
interessiertest
er/sie/es
interessierte
wir
interessierten
ihr
interessiertet
sie/Sie
interessierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte interessiert
du
hättest interessiert
er/sie/es
hätte interessiert
wir
hätten interessiert
ihr
hättet interessiert
sie/Sie
hätten interessiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde interessieren
du
würdest interessieren
er/sie/es
würde interessieren
wir
würden interessieren
ihr
würdet interessieren
sie/Sie
würden interessieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde interessiert haben
du
würdest interessiert haben
er/sie/es
würde interessiert haben
wir
würden interessiert haben
ihr
würdet interessiert haben
sie/Sie
würden interessiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [interessieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
