Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
interviewe
du
interviewest
er/sie/es
interviewe
wir
interviewen
ihr
interviewet
sie/Sie
interviewen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe interviewt
du
habest interviewt
er/sie/es
habe interviewt
wir
haben interviewt
ihr
habet interviewt
sie/Sie
haben interviewt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde interviewen
du
werdest interviewen
er/sie/es
werde interviewen
wir
werden interviewen
ihr
werdet interviewen
sie/Sie
werden interviewen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde interviewt haben
du
werdest interviewt haben
er/sie/es
werde interviewt haben
wir
werden interviewt haben
ihr
werdet interviewt haben
sie/Sie
werden interviewt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
interviewte
du
interviewtest
er/sie/es
interviewte
wir
interviewten
ihr
interviewtet
sie/Sie
interviewten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte interviewt
du
hättest interviewt
er/sie/es
hätte interviewt
wir
hätten interviewt
ihr
hättet interviewt
sie/Sie
hätten interviewt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde interviewen
du
würdest interviewen
er/sie/es
würde interviewen
wir
würden interviewen
ihr
würdet interviewen
sie/Sie
würden interviewen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde interviewt haben
du
würdest interviewt haben
er/sie/es
würde interviewt haben
wir
würden interviewt haben
ihr
würdet interviewt haben
sie/Sie
würden interviewt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [interviewen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
