Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ironisiere
du
ironisierest
er/sie/es
ironisiere
wir
ironisieren
ihr
ironisieret
sie/Sie
ironisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ironisiert
du
habest ironisiert
er/sie/es
habe ironisiert
wir
haben ironisiert
ihr
habet ironisiert
sie/Sie
haben ironisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ironisieren
du
werdest ironisieren
er/sie/es
werde ironisieren
wir
werden ironisieren
ihr
werdet ironisieren
sie/Sie
werden ironisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ironisiert haben
du
werdest ironisiert haben
er/sie/es
werde ironisiert haben
wir
werden ironisiert haben
ihr
werdet ironisiert haben
sie/Sie
werden ironisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ironisierte
du
ironisiertest
er/sie/es
ironisierte
wir
ironisierten
ihr
ironisiertet
sie/Sie
ironisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ironisiert
du
hättest ironisiert
er/sie/es
hätte ironisiert
wir
hätten ironisiert
ihr
hättet ironisiert
sie/Sie
hätten ironisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ironisieren
du
würdest ironisieren
er/sie/es
würde ironisieren
wir
würden ironisieren
ihr
würdet ironisieren
sie/Sie
würden ironisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ironisiert haben
du
würdest ironisiert haben
er/sie/es
würde ironisiert haben
wir
würden ironisiert haben
ihr
würdet ironisiert haben
sie/Sie
würden ironisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ironisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
