Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
klammere
du
klammerst
er/sie/es
klammere
wir
klammern
ihr
klammert
sie/Sie
klammern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geklammert
du
habest geklammert
er/sie/es
habe geklammert
wir
haben geklammert
ihr
habet geklammert
sie/Sie
haben geklammert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde klammern
du
werdest klammern
er/sie/es
werde klammern
wir
werden klammern
ihr
werdet klammern
sie/Sie
werden klammern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geklammert haben
du
werdest geklammert haben
er/sie/es
werde geklammert haben
wir
werden geklammert haben
ihr
werdet geklammert haben
sie/Sie
werden geklammert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klammerte
du
klammertest
er/sie/es
klammerte
wir
klammerten
ihr
klammertet
sie/Sie
klammerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geklammert
du
hättest geklammert
er/sie/es
hätte geklammert
wir
hätten geklammert
ihr
hättet geklammert
sie/Sie
hätten geklammert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde klammern
du
würdest klammern
er/sie/es
würde klammern
wir
würden klammern
ihr
würdet klammern
sie/Sie
würden klammern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geklammert haben
du
würdest geklammert haben
er/sie/es
würde geklammert haben
wir
würden geklammert haben
ihr
würdet geklammert haben
sie/Sie
würden geklammert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [klammern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.