Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle klar
du
stellest klar
er/sie/es
stelle klar
wir
stellen klar
ihr
stellet klar
sie/Sie
stellen klar
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe klargestellt
du
habest klargestellt
er/sie/es
habe klargestellt
wir
haben klargestellt
ihr
habet klargestellt
sie/Sie
haben klargestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde klarstellen
du
werdest klarstellen
er/sie/es
werde klarstellen
wir
werden klarstellen
ihr
werdet klarstellen
sie/Sie
werden klarstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde klargestellt haben
du
werdest klargestellt haben
er/sie/es
werde klargestellt haben
wir
werden klargestellt haben
ihr
werdet klargestellt haben
sie/Sie
werden klargestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte klar
du
stelltest klar
er/sie/es
stellte klar
wir
stellten klar
ihr
stelltet klar
sie/Sie
stellten klar
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte klargestellt
du
hättest klargestellt
er/sie/es
hätte klargestellt
wir
hätten klargestellt
ihr
hättet klargestellt
sie/Sie
hätten klargestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde klarstellen
du
würdest klarstellen
er/sie/es
würde klarstellen
wir
würden klarstellen
ihr
würdet klarstellen
sie/Sie
würden klarstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde klargestellt haben
du
würdest klargestellt haben
er/sie/es
würde klargestellt haben
wir
würden klargestellt haben
ihr
würdet klargestellt haben
sie/Sie
würden klargestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [klarstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
