Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kombiniere
du
kombinierest
er/sie/es
kombiniere
wir
kombinieren
ihr
kombinieret
sie/Sie
kombinieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe kombiniert
du
habest kombiniert
er/sie/es
habe kombiniert
wir
haben kombiniert
ihr
habet kombiniert
sie/Sie
haben kombiniert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kombinieren
du
werdest kombinieren
er/sie/es
werde kombinieren
wir
werden kombinieren
ihr
werdet kombinieren
sie/Sie
werden kombinieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde kombiniert haben
du
werdest kombiniert haben
er/sie/es
werde kombiniert haben
wir
werden kombiniert haben
ihr
werdet kombiniert haben
sie/Sie
werden kombiniert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kombinierte
du
kombiniertest
er/sie/es
kombinierte
wir
kombinierten
ihr
kombiniertet
sie/Sie
kombinierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte kombiniert
du
hättest kombiniert
er/sie/es
hätte kombiniert
wir
hätten kombiniert
ihr
hättet kombiniert
sie/Sie
hätten kombiniert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kombinieren
du
würdest kombinieren
er/sie/es
würde kombinieren
wir
würden kombinieren
ihr
würdet kombinieren
sie/Sie
würden kombinieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde kombiniert haben
du
würdest kombiniert haben
er/sie/es
würde kombiniert haben
wir
würden kombiniert haben
ihr
würdet kombiniert haben
sie/Sie
würden kombiniert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [kombinieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.