Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kommentiere
du
kommentierest
er/sie/es
kommentiere
wir
kommentieren
ihr
kommentieret
sie/Sie
kommentieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe kommentiert
du
habest kommentiert
er/sie/es
habe kommentiert
wir
haben kommentiert
ihr
habet kommentiert
sie/Sie
haben kommentiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kommentieren
du
werdest kommentieren
er/sie/es
werde kommentieren
wir
werden kommentieren
ihr
werdet kommentieren
sie/Sie
werden kommentieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde kommentiert haben
du
werdest kommentiert haben
er/sie/es
werde kommentiert haben
wir
werden kommentiert haben
ihr
werdet kommentiert haben
sie/Sie
werden kommentiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kommentierte
du
kommentiertest
er/sie/es
kommentierte
wir
kommentierten
ihr
kommentiertet
sie/Sie
kommentierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte kommentiert
du
hättest kommentiert
er/sie/es
hätte kommentiert
wir
hätten kommentiert
ihr
hättet kommentiert
sie/Sie
hätten kommentiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kommentieren
du
würdest kommentieren
er/sie/es
würde kommentieren
wir
würden kommentieren
ihr
würdet kommentieren
sie/Sie
würden kommentieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde kommentiert haben
du
würdest kommentiert haben
er/sie/es
würde kommentiert haben
wir
würden kommentiert haben
ihr
würdet kommentiert haben
sie/Sie
würden kommentiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [kommentieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
