Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kontrolliere
du
kontrollierest
er/sie/es
kontrolliere
wir
kontrollieren
ihr
kontrollieret
sie/Sie
kontrollieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe kontrolliert
du
habest kontrolliert
er/sie/es
habe kontrolliert
wir
haben kontrolliert
ihr
habet kontrolliert
sie/Sie
haben kontrolliert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kontrollieren
du
werdest kontrollieren
er/sie/es
werde kontrollieren
wir
werden kontrollieren
ihr
werdet kontrollieren
sie/Sie
werden kontrollieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde kontrolliert haben
du
werdest kontrolliert haben
er/sie/es
werde kontrolliert haben
wir
werden kontrolliert haben
ihr
werdet kontrolliert haben
sie/Sie
werden kontrolliert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kontrollierte
du
kontrolliertest
er/sie/es
kontrollierte
wir
kontrollierten
ihr
kontrolliertet
sie/Sie
kontrollierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte kontrolliert
du
hättest kontrolliert
er/sie/es
hätte kontrolliert
wir
hätten kontrolliert
ihr
hättet kontrolliert
sie/Sie
hätten kontrolliert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kontrollieren
du
würdest kontrollieren
er/sie/es
würde kontrollieren
wir
würden kontrollieren
ihr
würdet kontrollieren
sie/Sie
würden kontrollieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde kontrolliert haben
du
würdest kontrolliert haben
er/sie/es
würde kontrolliert haben
wir
würden kontrolliert haben
ihr
würdet kontrolliert haben
sie/Sie
würden kontrolliert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [kontrollieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
