Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lächle; lächele
du
lächelst
er/sie/es
lächle; lächele
wir
lächeln
ihr
lächelt
sie/Sie
lächeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelächelt
du
habest gelächelt
er/sie/es
habe gelächelt
wir
haben gelächelt
ihr
habet gelächelt
sie/Sie
haben gelächelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde lächeln
du
werdest lächeln
er/sie/es
werde lächeln
wir
werden lächeln
ihr
werdet lächeln
sie/Sie
werden lächeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelächelt haben
du
werdest gelächelt haben
er/sie/es
werde gelächelt haben
wir
werden gelächelt haben
ihr
werdet gelächelt haben
sie/Sie
werden gelächelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
lächelte
du
lächeltest
er/sie/es
lächelte
wir
lächelten
ihr
lächeltet
sie/Sie
lächelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelächelt
du
hättest gelächelt
er/sie/es
hätte gelächelt
wir
hätten gelächelt
ihr
hättet gelächelt
sie/Sie
hätten gelächelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde lächeln
du
würdest lächeln
er/sie/es
würde lächeln
wir
würden lächeln
ihr
würdet lächeln
sie/Sie
würden lächeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelächelt haben
du
würdest gelächelt haben
er/sie/es
würde gelächelt haben
wir
würden gelächelt haben
ihr
würdet gelächelt haben
sie/Sie
würden gelächelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [lächeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
