Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lebe
du
lebest
er/sie/es
lebe
wir
leben
ihr
lebet
sie/Sie
leben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelebt
du
habest gelebt
er/sie/es
habe gelebt
wir
haben gelebt
ihr
habet gelebt
sie/Sie
haben gelebt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde leben
du
werdest leben
er/sie/es
werde leben
wir
werden leben
ihr
werdet leben
sie/Sie
werden leben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelebt haben
du
werdest gelebt haben
er/sie/es
werde gelebt haben
wir
werden gelebt haben
ihr
werdet gelebt haben
sie/Sie
werden gelebt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
lebte
du
lebtest
er/sie/es
lebte
wir
lebten
ihr
lebtet
sie/Sie
lebten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelebt
du
hättest gelebt
er/sie/es
hätte gelebt
wir
hätten gelebt
ihr
hättet gelebt
sie/Sie
hätten gelebt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde leben
du
würdest leben
er/sie/es
würde leben
wir
würden leben
ihr
würdet leben
sie/Sie
würden leben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelebt haben
du
würdest gelebt haben
er/sie/es
würde gelebt haben
wir
würden gelebt haben
ihr
würdet gelebt haben
sie/Sie
würden gelebt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [leben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
