Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
leuchte
du
leuchtest
er/sie/es
leuchte
wir
leuchten
ihr
leuchtet
sie/Sie
leuchten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geleuchtet
du
habest geleuchtet
er/sie/es
habe geleuchtet
wir
haben geleuchtet
ihr
habet geleuchtet
sie/Sie
haben geleuchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde leuchten
du
werdest leuchten
er/sie/es
werde leuchten
wir
werden leuchten
ihr
werdet leuchten
sie/Sie
werden leuchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geleuchtet haben
du
werdest geleuchtet haben
er/sie/es
werde geleuchtet haben
wir
werden geleuchtet haben
ihr
werdet geleuchtet haben
sie/Sie
werden geleuchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
leuchtete
du
leuchtetest
er/sie/es
leuchtete
wir
leuchteten
ihr
leuchtetet
sie/Sie
leuchteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geleuchtet
du
hättest geleuchtet
er/sie/es
hätte geleuchtet
wir
hätten geleuchtet
ihr
hättet geleuchtet
sie/Sie
hätten geleuchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde leuchten
du
würdest leuchten
er/sie/es
würde leuchten
wir
würden leuchten
ihr
würdet leuchten
sie/Sie
würden leuchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geleuchtet haben
du
würdest geleuchtet haben
er/sie/es
würde geleuchtet haben
wir
würden geleuchtet haben
ihr
würdet geleuchtet haben
sie/Sie
würden geleuchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [leuchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
