Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
löse
du
lösest
er/sie/es
löse
wir
lösen
ihr
löset
sie/Sie
lösen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelöst
du
habest gelöst
er/sie/es
habe gelöst
wir
haben gelöst
ihr
habet gelöst
sie/Sie
haben gelöst
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde lösen
du
werdest lösen
er/sie/es
werde lösen
wir
werden lösen
ihr
werdet lösen
sie/Sie
werden lösen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelöst haben
du
werdest gelöst haben
er/sie/es
werde gelöst haben
wir
werden gelöst haben
ihr
werdet gelöst haben
sie/Sie
werden gelöst haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
löste
du
löstest
er/sie/es
löste
wir
lösten
ihr
löstet
sie/Sie
lösten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelöst
du
hättest gelöst
er/sie/es
hätte gelöst
wir
hätten gelöst
ihr
hättet gelöst
sie/Sie
hätten gelöst
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde lösen
du
würdest lösen
er/sie/es
würde lösen
wir
würden lösen
ihr
würdet lösen
sie/Sie
würden lösen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelöst haben
du
würdest gelöst haben
er/sie/es
würde gelöst haben
wir
würden gelöst haben
ihr
würdet gelöst haben
sie/Sie
würden gelöst haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [lösen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.