Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe los
du
gehest los
er/sie/es
gehe los
wir
gehen los
ihr
gehet los
sie/Sie
gehen los
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei losgegangen
du
seiest losgegangen; seist losgegangen
er/sie/es
sei losgegangen
wir
seien losgegangen
ihr
seiet losgegangen
sie/Sie
seien losgegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde losgehen
du
werdest losgehen
er/sie/es
werde losgehen
wir
werden losgehen
ihr
werdet losgehen
sie/Sie
werden losgehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde losgegangen sein
du
werdest losgegangen sein
er/sie/es
werde losgegangen sein
wir
werden losgegangen sein
ihr
werdet losgegangen sein
sie/Sie
werden losgegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge los
du
gingest los
er/sie/es
ginge los
wir
gingen los
ihr
ginget los
sie/Sie
gingen los
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre losgegangen
du
wärest losgegangen
er/sie/es
wäre losgegangen
wir
wären losgegangen
ihr
wäret losgegangen
sie/Sie
wären losgegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde losgehen
du
würdest losgehen
er/sie/es
würde losgehen
wir
würden losgehen
ihr
würdet losgehen
sie/Sie
würden losgehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde losgegangen sein
du
würdest losgegangen sein
er/sie/es
würde losgegangen sein
wir
würden losgegangen sein
ihr
würdet losgegangen sein
sie/Sie
würden losgegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [losgehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
