Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
meine
du
meinest
er/sie/es
meine
wir
meinen
ihr
meinet
sie/Sie
meinen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gemeint
du
habest gemeint
er/sie/es
habe gemeint
wir
haben gemeint
ihr
habet gemeint
sie/Sie
haben gemeint
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde meinen
du
werdest meinen
er/sie/es
werde meinen
wir
werden meinen
ihr
werdet meinen
sie/Sie
werden meinen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gemeint haben
du
werdest gemeint haben
er/sie/es
werde gemeint haben
wir
werden gemeint haben
ihr
werdet gemeint haben
sie/Sie
werden gemeint haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
meinte
du
meintest
er/sie/es
meinte
wir
meinten
ihr
meintet
sie/Sie
meinten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gemeint
du
hättest gemeint
er/sie/es
hätte gemeint
wir
hätten gemeint
ihr
hättet gemeint
sie/Sie
hätten gemeint
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde meinen
du
würdest meinen
er/sie/es
würde meinen
wir
würden meinen
ihr
würdet meinen
sie/Sie
würden meinen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gemeint haben
du
würdest gemeint haben
er/sie/es
würde gemeint haben
wir
würden gemeint haben
ihr
würdet gemeint haben
sie/Sie
würden gemeint haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [meinen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
