Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
misstraue
du
misstrauest
er/sie/es
misstraue
wir
misstrauen
ihr
misstrauet
sie/Sie
misstrauen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe misstraut
du
habest misstraut
er/sie/es
habe misstraut
wir
haben misstraut
ihr
habet misstraut
sie/Sie
haben misstraut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde misstrauen
du
werdest misstrauen
er/sie/es
werde misstrauen
wir
werden misstrauen
ihr
werdet misstrauen
sie/Sie
werden misstrauen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde misstrauthaben
du
werdest misstrauthaben
er/sie/es
werde misstrauthaben
wir
werden misstrauthaben
ihr
werdet misstrauthaben
sie/Sie
werden misstrauthaben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
misstraute
du
misstrautest
er/sie/es
misstraute
wir
misstrauten
ihr
misstrautet
sie/Sie
misstrauten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte misstraut
du
hättest misstraut
er/sie/es
hätte misstraut
wir
hätten misstraut
ihr
hättet misstraut
sie/Sie
hätten misstraut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde misstrauen
du
würdest misstrauen
er/sie/es
würde misstrauen
wir
würden misstrauen
ihr
würdet misstrauen
sie/Sie
würden misstrauen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde misstraut haben
du
würdest misstraut haben
er/sie/es
würde misstraut haben
wir
würden misstraut haben
ihr
würdet misstraut haben
sie/Sie
würden misstraut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mißtrauen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
