Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bekomme mit
du
bekommest mit
er/sie/es
bekomme mit
wir
bekommen mit
ihr
bekommet mit
sie/Sie
bekommen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitbekommen
du
habest mitbekommen
er/sie/es
habe mitbekommen
wir
haben mitbekommen
ihr
habet mitbekommen
sie/Sie
haben mitbekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitbekommen
du
werdest mitbekommen
er/sie/es
werde mitbekommen
wir
werden mitbekommen
ihr
werdet mitbekommen
sie/Sie
werden mitbekommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitbekommen haben
du
werdest mitbekommen haben
er/sie/es
werde mitbekommen haben
wir
werden mitbekommen haben
ihr
werdet mitbekommen haben
sie/Sie
werden mitbekommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bekäme mit
du
bekämest mit; bekämst mit
er/sie/es
bekäme mit
wir
bekämen mit
ihr
bekämet mit; bekämt mit
sie/Sie
bekämen mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitbekommen
du
hättest mitbekommen
er/sie/es
hätte mitbekommen
wir
hätten mitbekommen
ihr
hättet mitbekommen
sie/Sie
hätten mitbekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitbekommen
du
würdest mitbekommen
er/sie/es
würde mitbekommen
wir
würden mitbekommen
ihr
würdet mitbekommen
sie/Sie
würden mitbekommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitbekommen haben
du
würdest mitbekommen haben
er/sie/es
würde mitbekommen haben
wir
würden mitbekommen haben
ihr
würdet mitbekommen haben
sie/Sie
würden mitbekommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitbekommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
