Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe mit
du
bringest mit
er/sie/es
bringe mit
wir
bringen mit
ihr
bringet mit
sie/Sie
bringen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgebracht
du
habest mitgebracht
er/sie/es
habe mitgebracht
wir
haben mitgebracht
ihr
habet mitgebracht
sie/Sie
haben mitgebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitbringen
du
werdest mitbringen
er/sie/es
werde mitbringen
wir
werden mitbringen
ihr
werdet mitbringen
sie/Sie
werden mitbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgebracht haben
du
werdest mitgebracht haben
er/sie/es
werde mitgebracht haben
wir
werden mitgebracht haben
ihr
werdet mitgebracht haben
sie/Sie
werden mitgebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte mit
du
brächtest mit
er/sie/es
brächte mit
wir
brächten mit
ihr
brächtet mit
sie/Sie
brächten mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgebracht
du
hättest mitgebracht
er/sie/es
hätte mitgebracht
wir
hätten mitgebracht
ihr
hättet mitgebracht
sie/Sie
hätten mitgebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitbringen
du
würdest mitbringen
er/sie/es
würde mitbringen
wir
würden mitbringen
ihr
würdet mitbringen
sie/Sie
würden mitbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgebracht haben
du
würdest mitgebracht haben
er/sie/es
würde mitgebracht haben
wir
würden mitgebracht haben
ihr
würdet mitgebracht haben
sie/Sie
würden mitgebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
