Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte mit
du
haltest mit
er/sie/es
halte mit
wir
halten mit
ihr
haltet mit
sie/Sie
halten mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgehalten
du
habest mitgehalten
er/sie/es
habe mitgehalten
wir
haben mitgehalten
ihr
habet mitgehalten
sie/Sie
haben mitgehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mithalten
du
werdest mithalten
er/sie/es
werde mithalten
wir
werden mithalten
ihr
werdet mithalten
sie/Sie
werden mithalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgehalten haben
du
werdest mitgehalten haben
er/sie/es
werde mitgehalten haben
wir
werden mitgehalten haben
ihr
werdet mitgehalten haben
sie/Sie
werden mitgehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte mit
du
hieltest mit
er/sie/es
hielte mit
wir
hielten mit
ihr
hieltet mit
sie/Sie
hielten mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgehalten
du
hättest mitgehalten
er/sie/es
hätte mitgehalten
wir
hätten mitgehalten
ihr
hättet mitgehalten
sie/Sie
hätten mitgehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mithalten
du
würdest mithalten
er/sie/es
würde mithalten
wir
würden mithalten
ihr
würdet mithalten
sie/Sie
würden mithalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgehalten haben
du
würdest mitgehalten haben
er/sie/es
würde mitgehalten haben
wir
würden mitgehalten haben
ihr
würdet mitgehalten haben
sie/Sie
würden mitgehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mithalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
