Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
teile mit
du
teilest mit
er/sie/es
teile mit
wir
teilen mit
ihr
teilet mit
sie/Sie
teilen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgeteilt
du
habest mitgeteilt
er/sie/es
habe mitgeteilt
wir
haben mitgeteilt
ihr
habet mitgeteilt
sie/Sie
haben mitgeteilt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitteilen
du
werdest mitteilen
er/sie/es
werde mitteilen
wir
werden mitteilen
ihr
werdet mitteilen
sie/Sie
werden mitteilen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgeteilt haben
du
werdest mitgeteilt haben
er/sie/es
werde mitgeteilt haben
wir
werden mitgeteilt haben
ihr
werdet mitgeteilt haben
sie/Sie
werden mitgeteilt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
teilte mit
du
teiltest mit
er/sie/es
teilte mit
wir
teilten mit
ihr
teiltet mit
sie/Sie
teilten mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgeteilt
du
hättest mitgeteilt
er/sie/es
hätte mitgeteilt
wir
hätten mitgeteilt
ihr
hättet mitgeteilt
sie/Sie
hätten mitgeteilt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitteilen
du
würdest mitteilen
er/sie/es
würde mitteilen
wir
würden mitteilen
ihr
würdet mitteilen
sie/Sie
würden mitteilen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgeteilt haben
du
würdest mitgeteilt haben
er/sie/es
würde mitgeteilt haben
wir
würden mitgeteilt haben
ihr
würdet mitgeteilt haben
sie/Sie
würden mitgeteilt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitteilen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
