Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
motorisiere
du
motorisierest
er/sie/es
motorisiere
wir
motorisieren
ihr
motorisieret
sie/Sie
motorisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe motorisiert
du
habest motorisiert
er/sie/es
habe motorisiert
wir
haben motorisiert
ihr
habet motorisiert
sie/Sie
haben motorisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde motorisieren
du
werdest motorisieren
er/sie/es
werde motorisieren
wir
werden motorisieren
ihr
werdet motorisieren
sie/Sie
werden motorisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde motorisiert haben
du
werdest motorisiert haben
er/sie/es
werde motorisiert haben
wir
werden motorisiert haben
ihr
werdet motorisiert haben
sie/Sie
werden motorisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
motorisierte
du
motorisiertest
er/sie/es
motorisierte
wir
motorisierten
ihr
motorisiertet
sie/Sie
motorisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte motorisiert
du
hättest motorisiert
er/sie/es
hätte motorisiert
wir
hätten motorisiert
ihr
hättet motorisiert
sie/Sie
hätten motorisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde motorisieren
du
würdest motorisieren
er/sie/es
würde motorisieren
wir
würden motorisieren
ihr
würdet motorisieren
sie/Sie
würden motorisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde motorisiert haben
du
würdest motorisiert haben
er/sie/es
würde motorisiert haben
wir
würden motorisiert haben
ihr
würdet motorisiert haben
sie/Sie
würden motorisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [motorisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
