Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe nach
du
gebest nach
er/sie/es
gebe nach
wir
geben nach
ihr
gebet nach
sie/Sie
geben nach
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe nachgegeben
du
habest nachgegeben
er/sie/es
habe nachgegeben
wir
haben nachgegeben
ihr
habet nachgegeben
sie/Sie
haben nachgegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nachgeben
du
werdest nachgeben
er/sie/es
werde nachgeben
wir
werden nachgeben
ihr
werdet nachgeben
sie/Sie
werden nachgeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde nachgegeben haben
du
werdest nachgegeben haben
er/sie/es
werde nachgegeben haben
wir
werden nachgegeben haben
ihr
werdet nachgegeben haben
sie/Sie
werden nachgegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe nach
du
gäbest nach; gäbst nach
er/sie/es
gäbe nach
wir
gäben nach
ihr
gäbet nach; gäbt nach
sie/Sie
gäben nach
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte nachgegeben
du
hättest nachgegeben
er/sie/es
hätte nachgegeben
wir
hätten nachgegeben
ihr
hättet nachgegeben
sie/Sie
hätten nachgegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nachgeben
du
würdest nachgeben
er/sie/es
würde nachgeben
wir
würden nachgeben
ihr
würdet nachgeben
sie/Sie
würden nachgeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde nachgegeben haben
du
würdest nachgegeben haben
er/sie/es
würde nachgegeben haben
wir
würden nachgegeben haben
ihr
würdet nachgegeben haben
sie/Sie
würden nachgegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nachgeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
