Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weise nach
du
weisest nach
er/sie/es
weise nach
wir
weisen nach
ihr
weiset nach
sie/Sie
weisen nach
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe nachgewiesen
du
habest nachgewiesen
er/sie/es
habe nachgewiesen
wir
haben nachgewiesen
ihr
habet nachgewiesen
sie/Sie
haben nachgewiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nachweisen
du
werdest nachweisen
er/sie/es
werde nachweisen
wir
werden nachweisen
ihr
werdet nachweisen
sie/Sie
werden nachweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde nachgewiesen haben
du
werdest nachgewiesen haben
er/sie/es
werde nachgewiesen haben
wir
werden nachgewiesen haben
ihr
werdet nachgewiesen haben
sie/Sie
werden nachgewiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wiese nach
du
wiesest nach
er/sie/es
wiese nach
wir
wiesen nach
ihr
wieset nach
sie/Sie
wiesen nach
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte nachgewiesen
du
hättest nachgewiesen
er/sie/es
hätte nachgewiesen
wir
hätten nachgewiesen
ihr
hättet nachgewiesen
sie/Sie
hätten nachgewiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nachweisen
du
würdest nachweisen
er/sie/es
würde nachweisen
wir
würden nachweisen
ihr
würdet nachweisen
sie/Sie
würden nachweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde nachgewiesen haben
du
würdest nachgewiesen haben
er/sie/es
würde nachgewiesen haben
wir
würden nachgewiesen haben
ihr
würdet nachgewiesen haben
sie/Sie
würden nachgewiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nachweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
