Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rausche
du
rauschest
er/sie/es
rausche
wir
rauschen
ihr
rauschet
sie/Sie
rauschen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gerauscht
du
habest gerauscht
er/sie/es
habe gerauscht
wir
haben gerauscht
ihr
habet gerauscht
sie/Sie
haben gerauscht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rauschen
du
werdest rauschen
er/sie/es
werde rauschen
wir
werden rauschen
ihr
werdet rauschen
sie/Sie
werden rauschen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gerauscht haben
du
werdest gerauscht haben
er/sie/es
werde gerauscht haben
wir
werden gerauscht haben
ihr
werdet gerauscht haben
sie/Sie
werden gerauscht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
rauschte
du
rauschtest
er/sie/es
rauschte
wir
rauschten
ihr
rauschtet
sie/Sie
rauschten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gerauscht
du
hättest gerauscht
er/sie/es
hätte gerauscht
wir
hätten gerauscht
ihr
hättet gerauscht
sie/Sie
hätten gerauscht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rauschen
du
würdest rauschen
er/sie/es
würde rauschen
wir
würden rauschen
ihr
würdet rauschen
sie/Sie
würden rauschen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gerauscht haben
du
würdest gerauscht haben
er/sie/es
würde gerauscht haben
wir
würden gerauscht haben
ihr
würdet gerauscht haben
sie/Sie
würden gerauscht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [rauschen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
