Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rechtfertige
du
rechtfertigest
er/sie/es
rechtfertige
wir
rechtfertigen
ihr
rechtfertiget
sie/Sie
rechtfertigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gerechtfertigt
du
habest gerechtfertigt
er/sie/es
habe gerechtfertigt
wir
haben gerechtfertigt
ihr
habet gerechtfertigt
sie/Sie
haben gerechtfertigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rechtfertigen
du
werdest rechtfertigen
er/sie/es
werde rechtfertigen
wir
werden rechtfertigen
ihr
werdet rechtfertigen
sie/Sie
werden rechtfertigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gerechtfertigt haben
du
werdest gerechtfertigt haben
er/sie/es
werde gerechtfertigt haben
wir
werden gerechtfertigt haben
ihr
werdet gerechtfertigt haben
sie/Sie
werden gerechtfertigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
rechtfertigte
du
rechtfertigtest
er/sie/es
rechtfertigte
wir
rechtfertigten
ihr
rechtfertigtet
sie/Sie
rechtfertigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gerechtfertigt
du
hättest gerechtfertigt
er/sie/es
hätte gerechtfertigt
wir
hätten gerechtfertigt
ihr
hättet gerechtfertigt
sie/Sie
hätten gerechtfertigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rechtfertigen
du
würdest rechtfertigen
er/sie/es
würde rechtfertigen
wir
würden rechtfertigen
ihr
würdet rechtfertigen
sie/Sie
würden rechtfertigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gerechtfertigt haben
du
würdest gerechtfertigt haben
er/sie/es
würde gerechtfertigt haben
wir
würden gerechtfertigt haben
ihr
würdet gerechtfertigt haben
sie/Sie
würden gerechtfertigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [rechtfertigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
